Pete je kocúr, ktorý neznáša zimu, ale verí, že ak vyskúša všetky dvere v dome, jedny z nich budú viesť do leta. Jeho majiteľ Dan s ním túto filozofiu zdieľa. Prišiel o firmu, snúbenku, a tak si zašiel do baru, kde rozmýšľal, čo ďalej. No nie je nič jednoduchšie, ako sa nechať zmraziť, vyvliecť sa všetkých svojich problémov, potom sa vrátiť v čase, trochu si svoju budúcnosť poupraviť, aby lepšie sadla vášmu gustu, zase sa nechať zmraziť a potom len žiť šťastne až do smrti. Samozrejme, tá zápletka je o niečo komplikovanejšia, ale ak vám časové paradoxy nerobia bežne problémy, mali by ste to zvládnuť.

Ukázalo sa, že ide o celkom čtivú knihu, napísanú príjemným štýlom, trochu romantiky, občas som sa aj zasmiala, a napriek tomu, že tá futuristická časť sa odohrávala pred desiatimi rokmi (príbeh sa začína v roku 1970, Dan sa presunie do roku 2000, to len na vysvetlenie :P) a jediná planéta, na ktorej sa ocitneme, je Zem, je to sci-fi ako sa patrí. Dej je celkom pútavý a napínavý, trochu by som mu vytkla ten koniec, pripadal mi akosi odfláknutý... Ďalšie plus: autor mal pár dobrých nápadov, ako to s tými pokusmi so strojom času, to sa mi veľmi páčilo. :)

Lina

Už som chcela so Zlodejmi skončiť, pretože ma to (znovu) prestavlo baviť, ale včera večer ma pochytila akási tvorivá nálada a napísala niekoľko kapitol. Tak som si povedala, že voľačo prepíšem aj na blog. Síce neočakávam, že ma prevalíte komentármi, ale čo už. Hlavne to píšem pre seba. A tým pár skalným fanúšikom patrí veľká vďaka, v živote som ani nedúfala, že Zlodeji budú mať vôbec nejakú kladnú odozvu.

Lina

Knižka Nikdykde sa tiež ocitla medzi mojím letným čítaním. Vyhrabala som ju kdesi v knižnici a po jej prečítaní som si ju pripísala na zoznam vianočných prianí. Vážení a milí, vitajte vo svete pod Londýnom!

Hlavným protagonistom príbehu je neslaný nemastný, vlastne úplne obyčajný, mladý muž s panickým (mierne povedané) strachom z výšok, úradník, ktorý v snahe vniesť trochu osobitosti na svoj pracovný stôl, zbiera figúrky trolov, čo sa zase nepozdáva jeho prehanne arogantnej priateľke Jessice. Volá sa Richard Mayhew. Ale k veci. Jedného dňa tento chlapík pomôže akejsi otrhanej zranenej dáme, ktorú nájde na ulici. Táto dáma sa volá Dvířka (český preklad, mimochodom, veľmi sa mi páči, anglicky je to Door) a pochádza z "Podlondýna". Tento dobrý skutok však naňho obráti pozornosť dvoch nájomných vrahov, pána Vandemaara a pána Croupa. Richard sa takmer doslova prapadáva do sveta, ktorý mu je cudzí a ani nie je veľmi prívetivý. Spoločnosť mu robí niekoľko obyvateľov Podlondýna, spolu sa snažia vyriešiť vraždu Dvířkinej rodiny a tiež pomstiť ich smrť. Sled neuveriteľných dobrodružstiev nielenže odnaučí Richarda používať vetu: "Niečo také predsa neexistuje!", ale ho aj zocelí. Dá sa povedať, že mu pobyt pod zemou celkom prospel :)

Hodnotenie by som začala s tým, že je tam až strašne veľa nápadov na jednu knihu. A autor mnoho vecí ani moc nerieši, len uteká ďalej, až obehne celý Podlondýn a zoznámi nás so všetkými tými gýčovinami. Ale taká tá knižka je a je maximálne úchvatná. Originálna, imaginatívna, neobyčajná, vtipná, inteligentná a tajuplná... Kopec kurióznych postavičiek naokolo- isteže, nešlo si nezamilovať dvojicu záporákov- Croupa a Vandemaara. Áno, boli hroziví, a popritom ako sa vám vyhrážali, alebo svoje vyhrážky priamo realizovali, hláškovali ostošesť. Použila by som slovné spojenie "podarená dvojica" ale to by bolo málo, skôr sa k nim blíži vyjadrenie "sakra dobrá a úžasne napísaná dvojica". Štýl, ktorým je príbeh písaný je výborný. Chápete, nič pre ľudí, ktorý obdivujú tie isté dookola sa opakujúce frázy (aspoň niečo som sa naučila od nášho slovenčinára), ale geniálne opisy situácií a hra so slovami. Takže som nadšená, nadšená, nadšená. Milujem ten príbeh aj rozuzlenie, aj všetko.

10 bodov z desiatich a dala by som aj viac, keby to nebol matematický nezmysel.

:):):):)

Viete, čo mi napadlo?

Vy ste už zažili toľko mojich knižných a filmových úletov,

že už toho musíte mať plné zuby

Lina

Krátke intro: Aby ste vedeli, v piatok som mala niečo ako filmový večer na tému Dracula. Pretože som cez týždeň prečítala knižku od Brama Stokera a tá ma fakt nadchla, rozhodla som sa, že sa vrhnem na nejaké filmové adaptácie... Keďže neviem ako veľmi tú knihu poznáte, asi by som vám mala zhruba načrtnúť dej.

Zažila som také skvelé leto, že keby ste boli ja, asi umriete nudou. Vystriedala som asi päť obľúbených filmov, zhliadla nejaký ten počet seriálov, prečítala kopec kníh od nás z knižnice, len občas podnikla niečo fakt zaujímavé zahŕňajúc chaty a koncerty. No inak ten posledný festival bol dobrý. Len tak mimochodom Fear of the dark je fakt epická skladba, hlavne keď máte kopec priestoru na skákanie pod pódiom.

Skvelá, že?

No ale celkom som sa tešila do školy, na spolužiakov a tak (nevravím, že by som takto nevydržala existovať ešte taký týždeň-dva, ale celý mesiac nie). Navyše je čas začať niečo robiť. To dlhé voľno zo mňa spravilo neuveriteľného lenivca. Síce sa už teraz obávam toho nekonečné učenia, a hlavne CHÉMIE. Omg, neverím, že mám pred sebou ďalší rok toho pekla. Ale zase zažijeme kopec srandy, aspoň dúfam.

A tiež sa konečne vrátim k aikidu, ten flowin bol nahouby. Síce bolo pekné, že sme s mamou niečo po dlhom čase robili spoločne, ale na poslednej hodine flowinu ma udržal pri vedomí jedine myšlienka, že je to naposledy. Znie to šibnuto, keď poviem, že sa teším na to opakované padanie na zem a počítanie modrín, ale tak to je. Že opäť uvidím moju veľkú úžasnú platonickú lásku na tréningu, v to moc nedúfam. Prekliaty flákač. Zrejme sa stretneme až v súdny deň, keď pánboh zahlási: "A teraz predstúpte tí, čo ste udreli drevenou napodobeninou japonskej zbrane blížneho svojho..."

Inak aktuálne čítam Draculu, milý starký, čo si občas logne krvi... a potom sa chystám na nájazd na kníhkupectvo, a chcem odísť minimálne o dvacku ľahšia.

Okej, želám vám veľa zdaru v školských laviciach.

Bola som v knižnici, v sci-fi oddelení plnom dotrhaných storočných kníh v mäkkýck väzbách, a hľadala som niečo schopné na čítanie. Do oka mi padla táto malá knižka a hneď som si spomenula na ten film, ktorý som zbožňovala, keď som bola menšia. Samozrejme bola som zvedavá na knižnú predlohu a tak som si ju zobrala domov.

Dopadlo to tak, že som Stroj času prečítala na jeden krát, čo nie je až také nezrealizovateľné, keďže má len dačo málo vyše sto strán. To však nie je jediný fakt, ktorý sa na tom podielal. Stroj času má veľmi silnú atmosféru, facsinujúci dej, skvele sa číta a preto niet divu, že ma tak pohltil.Boleli ma potom oči a bolo už dosť neskoro, ale stálo to za to.

Hlavnou postavou je Pútnik v čase, ktorý sa pomocou svojho vynálezu - stroja času, dostane do roku 802 710 n. l. a stretne sa s dvoma odlišnými rasami, ktoré sa vyvinuli z ľudí. Eloiovia sú krásni, ale hlúpi a naivní ľudkovia obývajúci povrch zeme. Žijú v zdanlivo spravodlivom spoločenstve a majú všetko, čo potrebujú. Druhou rasou sú tajomní Morloci, žijúci v podzemí. Pútnik sa snaží pochopiť tajomstvá budúcnosti a niekoľkokrát musí svoje teórie pozmeniť, kým odhalí krutú pravdu... Svoj pútavý, pozoruhodný a aj trochu strašidelný príbeh potom rozpráva svojím hosťom pri večeri.

Podľa mňa je celkom potešitelné, že sa kniha natoľko líši od filmu (teda aspoň od toho z roku 2002, ten predošlý som nevidela)...

Takže menujem Stroj času za úžasnú knihu a som rada, že som ju z toho regálu v knižnici vôbec vyhrabala :P

Lina

Mám nasledovný problém. Snažím sa dovolať osobe s krycím menom A. Po štyroch neúspešných pokusoch volám osobe B, čo je rodič osoby A. Keď neodpovedá, som nútená vytočiť telefónne číslo osoby C, ktorá je tak isto v nejakom vzťahu s osobou A, ale aj tá mi to sotva zdvihne. S maximálne trápnym pocitom volám na iný mobil osoby B ale bez výsledku.

Fúú, ak máš pocit, že je reč o tebe, musím ti to potvrdiť. Uznávam, že nasledovné vyhlásenie je trochu prehnané, ale volala som snáď päťdesiatkrát na osem rôznych čísel, len aby som sa spýtala, či Fúú nechce ísť so mnou von a dopadlo to tak, že po nekonečne dlhom čase mi Fúú jeden z tých mobilov zdvihla a povedala niečo v tom zmysle, že či by som nemohla zložiť a zavolať neskôr, lebo k nim práve niekto zvoní a musí ísť otvoriť. Fajn.

Ja viem, nie je veľmi pekné, ohovárať tu kamarátku. Veď ani nie som rada, že to robím.

Blbosť.

Užívam si to.

Mám z toho dobrý pocit.

Ale po TROCH týždňoch sme sa konečne stretli, takže je to asi bezpredmetné...

Inak moje prázdniny pokračujú celkom fajn. Mám pár nových filmových objavov.

Okrem toho som začala chodiť s matkou na nejaké blbé cvičenie, ale dá sa to prežiť. Vlastne som tam začala chodiť kvôli otcovi, ktorý z nejakého neznámeho dôvodu trucoval, že tam nechcem ísť. Perfektná ukážka rôznych pohľadov na vec:

Môj otec (o mne): Musel som dva dni trucovať, lebo ona nechcela ísť cvičiť flowin.

Ja (o mojom otcovi): Muslea som ísť cvičiť flowin, lebo on dva dni trucoval.

Vôbec mi to cvičenie nejde, ale čo s tým narobím. Aspoň sú všetci spokojní. Plus nehnijem celý čas pred telkou, ako by to nazval niektorý dospelý.

Hm, inak čo sa týka Zlodejov, chystám sa prepísať ďalšiu kapitolu, ale nemôžem nikomu sľúbiť presný deň, ani to či to bude skoro alebo veľmi neskoro. Pretože o nich v psolednej dobe nikto nemá nejaký extra záujem, moc ma to netrápi, navyše sú prázdniny a ja som zamestnaná osoba (Hahahaha - ironický smiech).

Ehm... toto je secret. Úvodná pieseň jedného seriálu, na ktorý som čumela toto leto. Neskôr ma to ale prestalo baviť, pretože sa celý ten dej akosi začal opakovať, ale pieseň je super. Taká psycho.

nabudúce

keď sa zese pokúsim

napísať článok o ničom

....

s tým vy nič nenarobíte

:)

:D

:P

ale veď toto je zmysel rubriky "Môj denník"

nehľadiac na to

že som asi najchudobnejší

človek na svete

ak ide o zážitky

Lina

Celé mesiace na mňa útočili plagáty zobrazujúce zakrvavenú trojicu Harry, Ron, Hermiona a upútavky na film plné dramatických scén a nejakej tej pôsobivej hudby. A poviem, že som bola viac ako potterovzdorná. Žiadne emócie, žiadne očakávania... samotná myšlienka na veľkolepé finále ani neuvažovala o tom, že by sa mi objavila v hlave. Ja viem, ja viem... Ak mi niekto zaklope na dvere s fakľou v ruke a začne kričať: "Upáľte toho zradcu!", nemám sa čomu čudovať.

Ale skôr ako ma odsúdite, vypočujte si čo chcem povedať...

Čo sa stalo? Čo sa stalo s tou nadšenou potteroholičkou, ktorá stepovala pred kinom s lístkom v ruke a plná očakávania diskutovala s kamarátmi? Ja neviem, ale začalo sa to, keď David Yates prevzal velenie. No áno, vy máte radi Fénixov rád. Z nejakého neznámeho dôvodu máte radi aj Polovičného princa. A ani ja nemôžem poprieť, že tento režisér sa fakt snažil vytvoriť nejaké to drama, dokonca aj vtip, bohužiaľ sa mu podarilo len čosi s parádnymi dierami, bez atmosféry a emócií... Okej, možno mu krivdím- Harry Potter je dosť ťažká vec na natočenie, vzhľadom k predlohe, ktorá ako kniha funguje perfektne, no predsalen je trošku dlhšia a treba sa veľmi dobre zamyslieť nad tým, čo vynechať a čo nie... No Yatesovi sa tieto veci nedaria ani omylom a posledné filmy zarábajú len na zarytých fanúšikoch, vďaka nálepke "Harry Potter"...

No ale, aby som sa konečne dostala k Darom smrti. Zrejme vás zmätie, že prvú časť nebudem moc spomínať- vec sa má tak, že si z nej ani veľa nepamätám, pretože som ju videla len jediný raz u mňa doma krátko po jedenj v noci presne pred rokom.

Takže sedela som v kine. Napriek všetkému som si myslela, že by bolo slušné dostaviť sa tam. Takže som sedela v kine a jedným z mojich plánov bolo ticho sedieť so založenými rukami a na konci filmu povedať: "Okej, poďme nakopať toho rádoby režiséra." Ale mala som v sebe aj kúsok nádeje, veľmi malinký, že možno sa mi ten film zapáči. Potom zhasli svetlá a spolu s prvým záberom to prišlo. Všetky tie emócie vrátane vzrušenia a očakávania a nadšenia sa dostavili s oneskorením a na tých pár sekúnd vo mne prepukli naplno. Hovorím "na tých pár sekúnd", lebo to veľmi rýchlo skončilo pri jednom celkom neplodnom rozhovore s prútikárom a o niečo potrebnejším rozhovorom s Griphookom. Vlámanie do Gringotbanky som si pozrela len s miernym záujmom a potom hurá na Rokfort.

A to bolo to, čo som potrebovala. Od tejto chvíle to bolo to povestné "Všetko končí". Chápete veľká bitka, tak ako ich mám rada. Nasledovalo veľa super scén, z ktorých som im mnohé zhltla a dá sa povedať, že túto časť filmu som si celkom užila. Ja viem, nie je veľmi profesionálne nechať sa strhnúť efektami a takmer hollywoodskymi scénami, ale dočerta kašlem na to... Ako som spomínala, milujem veľké bitky, a to hlavne preto, že jedna moja časť nie je akosi schopná brať ich vážne. Viete, pozrie sa na Veľkú sieň v troskách a povie si: "Vyzerá to tu nejak inak, vymaľovali ste?" Takže sa dá povedať, že som sa dosť bavila. Tak som dostala jeden menší záchvat smiechu, keď Voldemort oznamoval davu, že Harry Potter je mŕtvy, ale Kori tiež, takže nie som jediná vyšinutá osoba na obzore... No tá druhá časť môjho ja, tá, ktorá sa nerehoce, si zase vychutnala princov príbeh, čo je časť, ktorú nadovšetko uctievam aj v knihe. Bolo to dojímavé, krásne, smutné. A Alan Rickman je super herec, asi som ešte nemala čas to tu spomenúť... Voldemort sa tiež konečne ukázal ako postava schopná na plátne voľačo predviesť... Trošku mi chýbalo nejaký ten monológ, ktorý povzbudí morálku týmu, keď je všetko stratené, viete niečo také, čoho je v Pánovi prsteňov vyše hlavy... a Neville sa o voľačo aj pokúsil, ale nevydalo...

Čo sa týka sťažností ostatných fanúšikov (prebehla som aj nejaké iné recenzie) týkajúce sa slabých emócií a vecí, čo v knihe boli a neboli... Zrejme sa im nepáči, že vedľajšie postavy umierali akosi mimo plátno, ale ja si na smrť postáv veľmi nepotrpím, veď aj tak umierajú v jednom kuse, takže tak... No mnohé veci boli inak ako v knižke, najviac utrpel záverečný rozhovor Harryho s Voldemortom, ktorý sa vlastne zmenil na zúrivý súboj a nejaký ten skok z útesu (čo bola vlastne jediná vec, ktorú som si pamätala z traileru a bola som si istá, že sa z toho vykľuje nejaká blbosť), ale film je film, kniha je kniha... a mne sa to už nechce riešiť, dajte s tým sakra ľudia pokoj.

Nie som si istá, či si Dary smrti 2 ešte niekedy pozriem, ani či ich vôbec ešte chcem vidieť... aj tak mi dali oveľa viac ako som čakala a aj do tohto článku som dala oveľa viac ako som pôvodne plánovala, takže končím :)

Lina

Nuž, posedenie v pracovni Juliusa Glara pokračuje. Užite si poviedku :)

Lina

Black Books je jedno malé kníhkupectvo v Londýne, v Bloomsbury. Majiteľom je Bernard Black, mrzutý, večne opitý Ír, ktorý okrem toho, že vám nič nepredá, ešte vám aj vynadá... teda ak vás rovno nevyhodí na ulicu. V prvej častí zamestná Mannyho, ktorý mu robí účty, varí, upratuje a vlastne robí všetku prácu okolo, za čo Bernard večne kritizuje jeho vzhľad, prípadne zoznamuje jeho ruky z kuchynskými spotrebičmi, ako je napr. toastovač :) Občas sa zastaví ich kamarátka a susedka Fran a porozpráva im o nejakom svojom novom trapase...

Black Books je plný skvelých hlášok aj hereckých výkonov a najviac ma vždy pobavil Dylan Moran, tvorca tohto seriálu a predstaviteľ hlavnej postavy- Bernarda. Ako som už povedala, nejde sa zrovna pretrhnúť, aby vyhovel zákazníkom a jeho odpisy fakt stoja zato. Tak napríklad jednému zákazníkovi, čo hľadal knihu od nejakého Adama Phillipsa jednoducho odpovedal: "Ako to mám vedieť, choďte do poriadneho kníhkupectva!" a potom spustil trochu dlhší monológ o tom, že možno v budúcom živote budú bratia na Sicílii, čo si otvoria krčmu a nebudú navzájom plytvať svojím časom v tejto diere, ale tak to nie je... Aby som to zhrnula, všetko na Bernardovi je skvelé, jeho svojský prístup k zákazníkom, ako každý deň vypije hektolitre vína a vyfajčí snáď milión cigariet, to, keď sa naštve a potom vrieska na všetkých okolo... A Dylan Moran je dobrý herec, myslím, že by som sa naňho dokázala pozerať aj keby len polhodinu čakal na autobus.

Na rozdiel od Bernarda je jeho pomocník Manny láskavý a ochotný pomôcť zákazníkovi. Stále sa snaží nejako vylepšiť obchod, čomu sa Bernard bráni zubami nechtami. Keď navrhol aby odstránili tú vec, čo ľudí zakaždým prilepí k podlahe Bernard odeskol: "Tak sa mi to tam páči, zabraňuje to deťom behať po miestnosti." Okrem bežných prác v kníhkupectve sa stará o celú domácnosť a navyše musí znášať neustále urážky svojho zamestnávateľa, takže nečudo, že sa dosť čato stáva, že Manny dá výpoveď alebo v extrémnych prípadoch utečie z domova, ale o chvíľu sa vráti späť a znovu žiada o prácu. Že je Manny dosť výstredný chlapík, okrem jeho košiel, vlasov a brady, dokazujú jeho podivné zdravotné problémy a syndrómy: tak napríklad vždy tesne predtým ako zazvoní telfón cíti bolesť v hlave, keď je v strese bolí ho noha a nechcite vedieť, čo sa stane ak teplota presiahne 88°F... Inak túto postavu hral Bill Bailey.

Fran mala na začiatku seriálu obchod s darčekovými predmetmi hneď vedľa toho Bernardovho. Večer si s nimi zyvkne vypiť pár flaš vína a porozprávať im, čo celý deň robila, väčšinou sa to týka jej nového priateľa, alebo iných problémov, ktoré má so svojím bytom, rodinou, kamarátkami...

Nepredpokladám, že z toho budú všetci unesený rovnako ako ja, to sa ani moc často netsáva, môj stupeň unesenosti sa nedá tak ľahko dosiahnuť... Black Books je plný suchého anglického humoru a má dokopy 18 častí, z ktorých väčšina je priam dokonalých, niektoré sú bohužiaľ o niečo horšie...

Lina