Listopad 2009

Chémia aneb jeden a pol dňa zo života zdeptanej študentky

27. listopadu 2009 v 19:29 | Lina |  Môj Denník
Včera tak asi niekedy po večeri som písala niečo o tom, že mám zlú náladu. Dnes vám vysvetlím prečo:
Učila som sa chémiu. Zdá sa, že táto jednoduchá veta vysvetluje všetko. Každý vie, že keď spolu reagujú prvky ako nepochopitelné učivo + učitelka, ktorá slubuje, že budeme do smrti lutovať deň, keď sme prišli na gympel + fakt, že som vlastne strachopud vznikne z toho niečo hrozné. Niečo hrozné v podobe Liny trápiacej sa nad knihami, fňukajúcej a mysliacej si, že nasledujúci deň neprežije...
Moc som toho nenaspala, okrem tej hodinky, čo som námesačná s vyvalenými okálmi chodila po byte. Skoro celú noc som si v hlave opakovala periodickú sústavu prvkov. Keď zazvonil budík, takmer som sa rozplakala.
V škole sme mali prvé dve hodiny slovinu. Máme profesora, ktorý nás každý deň obviňuje z prasacej chrípky, plus nejaké keci o tom akí sme nekultivovaní, lebo nenosíme rúška. Cez tie siahodlhé prednášky o kýchaní do vreckovky som si aspoň trochu pospala.
A potom to prišlo... obávaná hodina. Všetci vyplašení hladia do zošitov a snažia dostať do hláv aj to čo sa nedá. No tak sme profku minule trochu vytočili... za to sa nám nemusela vyhrážať, tým všetkým, čím sa vyhrážala!
Keď prišla do triedy pred tabulu nastúpila jedna baba z čokoládou a nejak sa jej akože mala ospravedlniť za celú triedu. Neviem koho to napadlo takto sa podlizovať, ale zrejme to nás zachránilo. Nič sa nestalo! Nič! A ja sa drvím jak šibnutá! Len nám zaželala, aby sa nám v živote stalo niečo zlé, ale že ináč sa môžme tváriť akoby sa nič nastalo.
Aj keď doteraz nechápem, čo v tej žene je, že nás až tak velmi vystrašila... Ale nechcem to vedieť. Nie naozaj.
Čo mi pripadalo dosť blbé, bolo, že tak nejak sme zabudli na ostatné hodiny. Ani mi nenapalo rozmýšlať, že dnes má byť napríklad aj španielčina a fyzika... Hups...


Mimochodom plne si uvedomujem,
že tento článok znie ako pozdrav od...
hmmm...
od psychicky labilnej slečny
neustále vyvolávajúcej paniku
ale to som ja :)
Lina

REPO!: Not your parent´s opera!

27. listopadu 2009 v 14:24 | Lina |  Filmy
Dovolila som si napísať krátky článok o jednom z mojich oblúbených filmov. Mimochodom v tejto rubrike to budem robiť často :)
Tento film je tak iný, že ho skutočne ani nemáte s čím porovnať. Volá sa Repo! The genetic opera. Len aby ste mali akú takú predstavu, tu je trailer:


V nie príliš vzdialenej budúcnosti prepukla epidémia zlyhávania orgánov. Záchranou je firma GeneCo, ktorú založil Rotti Largo, na transplantácie orgánov. Ale ak zmeškáte čo i len jedinú splátku, príde Repoman a ten si vezme orgán späť...
Naša budúcnosť je tmavá a krutá. Celé to komiksovo temné prostredie je skvelé. Myslím si, že toto je jeden z filmov, ktoré zmenili môj život. Hlavnú rolu má Alexa Vega, ktorú mám rada ešte zo Spy Kids, kde hrala Carmen. Tu má úlohu gotičky Shilo Wallace, Repovej dcéry. Trpí krvnou chorobou, a preto ju izolujú od sveta. Dokým ju nekontakuje Rotti a neponúkne jej liek. Celý dej je trocha zložitý a postavy sú medzi sebou poprepájané.
Keďže je to muzikál musím spomenúť fakt SKVELÚ hudbu. Ďalej sa ešte môžete spolahnúť na dostatok tečúcej krvi...
Určené všetkým, čo nemajú radi High School Musical, kvôli tým optimistickým pesničkám a dosť nanič koncu.

I´m infected...
I´m infected, by your genetics...

Lina

Prvý deň na blogu

25. listopadu 2009 v 16:12 | Lina |  O mne
Čo také mám napísať na začiatok? Snáď niečo ako: "Dámy a páni, prosím zoznámte sa s autorkou tohto blogu, ktorá je...." Nuž je absolútne neschopná toho aby sa nejako rozumne opísala a predstavila. Na jednu stranu som celkom normálna, chovám sa ako každé iné dievča a splývam s davom. No, ale vo svojom vnútri nie som človek, ktorého obyčajne stretnete. To vedia tí, čo ma poznajú bližšie. Asi to predsa len skúsim a niečo vám o sebe poviem.
Tak v prvom rade som milovníčka svojského svetonázoru a jedinečnej filozofie, čo ma donútilo čítať divné knihy a pozerať ešte divnejšie filmy a kŕmiť nimi moju posadnutú dušičku. Mám rada všetko zvrátené, temné, depresívne, krvavé, absurdné alebo s atmosférou 50-tich rokov :P... A zbožňujem sci-fi a horory :) Čítam neuveritelnú zmes žánrov kníh... Strašidelné, dobrodružné, niekedy romantické... tá knižka musí mať skrátka niečo do seba.
Niekedy je absolútne nemožné naštvať ma a inokedy vyletím za úplnú hlúposť. Nemám rada velké skupiny ludí, väčšinou sedím niekde na kraji. Mám niekolko blízkych ludí a to mi stačí.
Okej, myslím si, že už aj toto bolo nad moje sily... viac sa o mne dozviete časom... A ešte jedna otázka: Prečo som si vlastne založila tento blog? Odpoveď znie: NETUŠÍM! Skrátka som si založila internetový denníček, lebo sa mi chcelo.


Na konci niektorých článkov budem dávať nejaké pesničky. Zrejme nebudú mať nič spoločné z obsahom, bude to len niečo, čo mám aktuálne najradšej alebo to mám práve pustené :) V tomto prípade je to jedna japonská kapela, na ktorú som si práve teraz náhodou spomenula.

Takže prehovorila k Vám...
hm, ktože k vám vlastne prehovoril?
toto bolo dosť ťažké, viete...
vymyslieť si prezývku
nakoniec som sa rozhodla pre meno
ktoré som už predtým kedysi dávno používala
Takže prehovorila k Vám
Lina :)