Září 2010

NECH VOJDE TEN PRAVÝ: Upírsky príbeh

24. září 2010 v 20:21 | Lina |  Knihy
Blackberg.
Pod týmto názvom si niekto možno predstaví značku keksov, iný pomenovanie drogy. Alebo miesto, kde sa dá "slušne žiť".

Nájde sa ešte niekto, komu príde vzťah osamelého týraného chlapca  a vampírskej dievčiny roztomilý? Lebo ak nie, som zvrátenejšia, ako som si myslela...

Tento smutný príbeh sa začína záhadnými vraždami na predmestí Štokholmu. Všetci sú vydesení z takzvaného rituálneho vraha a vládne panika. Oskar je chlapec, ktorého v škole šikanujú. Vyrobil si knihu výstrižkov, kde si lepí novinové články o vraždách, sám túži po tom, aby mohol zabiť svojich mučiteľov. V tom čase sa do vedľajšieho bytu prisťahuje Eli, čudné dievča v jeho veku. Postupne sa z nich stávajú kamaráti. Hrajú sa spolu u nich na sídlisku, rozprávajú sa cez stenu pomocou morzeovky a podobne.
Oskar si samozrejme Elinu "divnosť" uvedomuje. Pri jednej hre v pivnici si Oskar poreže ruku, chce sa s Eli spojiť krvou (malá pripomienka, všimli ste si, že v knihách takéto čosi nejaký debil navrhne upírovi dosť často? prisahajme na krv, spojme sa naveky a blabla...). Eli ho odoženie a začne piť jeho krv z podlahy. A spomínala som, že chlapík, ktorého Oskar považoval za Elinho otca je ten vyššie spomínaný vrah? No áno.
Aby ste mali nejakú predstavu, volá sa Hakan, je do Eli zamilovaný a preto pre ňu zháňa krv. Raz, v šatni v plavárni, ho ale chytia a on, aby znemožnil svoju identifikáciu sa obleje kyselinou. Leží v nemocnici s ťažkými zraneniami a neustále je pod dozorom. V noci za ním príde Eli a na jeho žiadosť bude piť jeho krv. Hakan vyskočí z okna, ale akosi to nestačilo na to, aby zomrel. V jednej, pre mňa celkom zábavnej pasáži, kde ho pracovník nemocnice vezie do márnice z ničoho nič vstane. A je tiež vampír. Táto časť vo filme tuším ani nebola. Zmrzačený šialenec naháňaný policajnými jednotkami a vrtuľníkom, ktorý je navyše nesmrteľný, sa snaží dostať k Eli.
V knihe sa rozpráva veľa príbehov, ktoré sa cez seba prelínajú. Väčšinou ide o obete vyhladovanej Eli. Je tam napríklad Lacke, ktorý chce pomstiť svojho kamaráta z krčmy a svoju priateľku Virginiu.

.........Čo ešte k tomu dodať? No štýl písania, hoci mi na stopercent nesadol, bol fajn.


Menšie upozornenie pre deti: Neočakávajte nič podobné Twilightu, upíri sa neligocú a nie sú to stelesnení bohovia. Ak JA poviem, že Eli je roztomilá, znamená to prinajmenšom to, že spí vo vani plnej krvi a vie byť desivá.
Isteže, bude sa vraždiť.


Let the right one in
Let the old dreams die
Let the wrong ones go
They cannot do
What you want them to do...

Lina

(16) Melin príbeh 2/2

22. září 2010 v 16:41 | Lina |  Zlodeji
Nemám čas sa tu nejak moc vypisovať, snáď nabudúce :) Teraz sa fakt ponáhľam.
Príjemné čítanie
Lina

I´m gonna be fine...

17. září 2010 v 20:02 | Lina |  Môj Denník
Ahoj, všetci.... žeby bol konečne čas na nejaký rozvinutejší denníčkový článok? Dlho to tu nebolo a ja mám fakt náladu. 
Dnes.... je piatok. Čo u nás na gympli znamená, že vypadneme zo školy už o pol jednej. Uliavači z druhej dé, ktorým chýba profesorka na telesnú, odišli už o dvanástej. No hej, je mi sveta žiť. Navyše som dostala dve jednotky z matiky a jednu z angliny. Takže som prišla domov, najedla sa a otec prehlásil, že ideme niečo robiť z naším kumbálom. Inými slovami miestnosť, v ktorej máme počítač a už niekoľko rokov ju povyšujeme na pracovňu. Máme tu jeden červený stôl, vstavanú skriňu a strašne málo miesta. Pol hodinu sme pílili dosky, bohvie načo nám bolo toľko dosiek a potom sme na hrany nažehľovali hranovaciu pásku. Prvýkrát v živote som sa pri tejto činnosti nepopálila. Potom sme všetko merali, vŕtali a šróbovali a vznikol.... chvíľka napätia.... lalalalala... vešiak na kabáty - čo ma trochu sklamalo, lebo toľko práce a je z toho len jeden poondený vešiak. Dostala som vynadané, že sa neviem tešiť z vlastnej práce a odviezli ma na tréning. Samozrejme, že otec zastal pred najväčšou mlákou v okolí, tak som ju musela preskakovať. Na tréningu bolo fajn, kamarát ma učil škrtiť ľudí. Keď som prišla domov volala som Fúú, zabudla som, že je chorá a nemôže ísť von...
Teraz sedím tu, plánujem trochu písať (mám toľko rozpísaných poviedook, že to ani nie je možné... ozaj, pre tých, čo chú vedieť ako sú na tom Zlodeji, je tu P.S.), potom si uvarím čaj a budem čítať. Čítam vcelku dobrú knihu od nejakého Švéda, ale potom ako som skončila s povinným čítaním, mi je každá normálna kniha dobrá.

P.S. Zlodeji... no ja viem, že mi to jaksi trvá, ale mám v pláne napísať si pár častí dopredu, aby som mala jasno v jednej veci a potom vám to budem môcť pridávať. Šestnásta časť by mohla byť aj zajtra, lebo Melin príbeh s tým nič nemá... Tak mi držte palce
Popritom píšem ešte jednu kapitolovku, ale jej zverejnenie je ešte ďalekoooooooo... to len také info do budúcnosti.

A toto počúvam keď píšem:
(Mám nastavené opakovanie skladby a nechce sa mi to vypnúť. Jasné, že je to Simple plan, moja obľúbená kapela:)

želám pekný víkend
Lina

Vznik poviedky, nejaké kecy navyše

12. září 2010 v 15:55 | Lina |  Zlodeji-info
Téma týždňa: Poprvé

Pamätáte na tú vetu od minula? Tú o pôvodných, pôvodných pôvodných a ešte pôvodnejších Zlodejoch?
Keď už tu máme tú tému týždňa, prečo nenapísať článok o tom ako Zlodeji vznikli?

Ako som prežila dnešný deň (v 25 bodoch)

2. září 2010 v 11:13 | Lina |  Môj Denník
1. Zobudím sa (dosť skoro, na naliehanie pískajúceho morčaťa...).
2. Jem jogurt, umyjem si zuby, vyprevadím maminku z bytu...
3. Zavolám Korine.
4. Hrám sa na počítači.
5. Zavolám Korine.
6. Čumím z okna.
7. Zavolám Korine.
8. Pozerám teleráno.
9. Dosť hysterickým hlasom volám Korine.
10. Bežím pred školu.
11. Utekám z pred školy...
12. Rozmýšľam, že zavolám Korine.
13. Prezerám si výklad s cédečkami.
14. Konečne príde Korina.
15. Ideme spolu do školy.
16. Nevieme nájsť našu triedu.
17. Sedíme na stoličke a rozprávame sa.
18. Akési cudzie dievča nám oznámi, že našu triedu máme rovno pred nosom.
19. Vchádzame do triedy, jasné, že sme prišli posledné....
20. Zapisujeme sa na španielčinu, angličtinu a na obedy...
21. Počúvame hymnu a pritom si opisujeme rozvrh.
22. Ideme domov, konštatujeme, že to celé trvalo iba desať minút...
23. Ideme pre fotky.
24. Idem si kúpiť bagetu...
25. Ako naschvál, práve v tej chvíli, keď ma opustí Kori, stretnem Nikki!!!! (to je dievča, s ktorým som kedysi bola najlepšia kamrátka, ale odkedy si našla nových prieteľov, stala sa z nej namyslená krava a moc sa nestretávame... blbé je, že ju mám stále celkom rada, napriek všetkému, čo hovorím)

No jo, tak sme tam stále s Nikikiki pred bagetériou a rozprávali sme sa. Rozprávali sme sa díkybohu o knihách, čo mi celkom ide a potom sa ma spýtala, či mám chalana... Vtedy som pochopila, že musím rýchlo povedať niečo vtipné, inak umriem....
Prečo je pre všetkých tak dôležité mať chalana?? To by ste mi ktosi mohli vysvetliť...

Lina