Říjen 2010

(19) Nedáme prší?

23. října 2010 v 21:19 | Lina |  Zlodeji
Túto časť mám celkom rada. Myslím tým... Budete si to musieť prečítať, aby ste pochopili.
V podstate je to taká istá blbosť ako všetko ostatné, ale je to jedna z tých častí, kde mám pocit, že sa dej opäť nejak pohol! A bavilo ma písať to :)
Príjemné čítanie
Lina

edit: a ozaj, chcem niečo pridať k tomu, že "poviedky majú mať aspoň dve A4" je to moja vec ako rozložím časti! keď  je nejaká časť kratšia, asi to má svoj dôvod :P

(18) Hmyz, žihadlá, jed...

15. října 2010 v 21:03 | Lina |  Zlodeji
Opäť kratšia časť, nemusí sa to skončiť až tak rýchlo, čo poviete? Trochu napätia...
:P
Iste, na papieri to vyzeralo dlhšie :( Pôvodne som sa na toto hrozne tešila, ale momentálne mám radšej časť, ktorú práve píšem. Niežeby som vám dačo chcela prezradiť... Sústreďme sa radšej na osemnástku. Tu som bola na seba najviac naštvaná, že neviem lepšie písať. Mohla by to byť fajn poviedka, ale ja všetko skazím..
 napriek tomu želám príjemné čítanie
Lina

ĽAVÁ RUKA BOHA: O spáse nemôže byť ani reči

14. října 2010 v 15:19 | Lina |  Knihy

Knihu som si požičala od Kori.Neočakávala som od nej nič prevratné, len som dúfala že ma aspoň trochu zaujme, vyplní voľné chvíle a čiastočne naplní moju chuť po knihách.

Prekonala som prvých sto strán a viac by som neprečítala ani za zlaté prasa. Zúfalá nuda, čo vám budem hovoriť.

Tak... Povedzme, že autor mal celkom dobrý nápad. Útulok, kde všade možne visia sochy obesených chlapov a Spasitelia vychovávajú chlapcov kruto a neľútostne s nejakým účelom, ktorý už neviem... Zaujímavé, ale nudne spracované.
Štýl písania, ktorý na prvý pohľad nevyzeral až tak hrozne sa mi po čase zunoval a mala som pocit, že s dejom to nikam nedostaneme.
Postavy mi nepripadali nijak svetoborné, nemusíme sa o nich ani baviť.
Príbeh. Tých sto strán, čo som prečítala považujem za mrhanie papierom. Zbytočne rozvláčny dej.

Neviem už čo sa z toho chlapca Cala nakonoiec vyvinie, či bude mať nejaké nadprirodzené schopnosti, alebo je "anjel smrti" len príliš kvetnaté pomenovanie, ale očakávam dačo prudko originálne ako celá kniha.



čo dodať k hitom sezóny
Lina

SKÚŠKA OHŇOM: Aby sme pripomenuli rebelom...

8. října 2010 v 13:44 | Lina |  Knihy
"Zostaňte nažive," odvetí chrapľavo. Už sa z toho pomaly stáva vtip.

Jedna z najlepších sérií, aké som kedy mala tú česť čítať, je trilógia Hry o život. Skúška ohňom je jej druhá časť.

Keď Katniss a Peeta použili jedovaté bobule ako prostriedok na prežitie v Hrách o život, ešte netušili, že tým môžu podnietiť vzburu proti Sídlu. Teraz majú veľké problémy. Navyše sa majú prečo tešiť na slávne Hry štvrťstoročia, ktoré sa uskutočnia každých dvadsaťpäť rokov. Je to niečo ako špeciálne vydanie zvyčajných Hier, napríklad minule si sídlo vyžiadalo dvojnásobný počet súťažiacich. Čo to bude tento raz?

Suzanne Collinsová píše skvele. Má dobré nápady, zmysel pre humor a vie prekvapiť. Dosť emotívne som tú knihu prežívala. Bola som smutná, zúfalá a naštvaná, vždy keď bolo potrebné. V knihe je veľa zaujímavých postáv, každá je iná, osobitá a premyslená. Autorka nikdy nezabúda domyslieť detaily.Tejto knižke skutočne nič nechýba.

Najradšej mám Haymitcha (Kori by mohla rozprávať), a preto ma potešil opis 50. hier, ktoré on vyhral. Vždy som bola zvedavá ako to dokázal. Nevadilo by mi, keby to bolo podrobnejšie, ale aj tak to bolo super.
Ďalší, kto opäť nesklamal bol Katnissin prípravný tím. Zo zrejmých dôvodov - sú to typickí afektovaní Sídelčania - ma opäť pobavili. Sú jednoducho skvelí. Aj Cinna, štylista, bol fajn, obzvlášť keď vyhlásil: "Rozhodla si sa do módy vrátiť klapky na uši."
Nové postavy sú takisto fajn... Pokiaľ ide o samotné Hry, rozhodla som sa nič neprezrádzať. Čo ma stojí veľa síl...



Viac informácií o prvej časti môžete nájsť tu:

Iskry sa zažíhajú
plamene blčia
a Sídlo prahne po pomste

Lina :)



(17) Čas na odpovede

8. října 2010 v 13:02 | Lina |  Zlodeji
A je to tu... máme sedemnástu časť poviekdy.Tá prvá polovica je niečo ako pokus o oddialenie toho, čo sa aj tak raz stane (totiž, že ukradnú slzu) a pripomenutie nejakých faktov. V tej druhej vystupuje Summer.
Nespomínam si, čo som si dala, keď som to písala, ale moje hodnotenie znie: nudaaa
Na prepisovaní osemnástej časti sa už pracuje :)
Zatiaľ sa prehryznite cez toto. Pá
Lina

Založme si sektu...

7. října 2010 v 17:25 | Lina |  Môj Denník
Čo všetko sa mi podarilo pokaziť, odkedy som písala minulý denníčkový článok?
Dostala som dvojku a trojku z chémie. Je zaujímavé hádať, ako bude reagovať Kori, až si tú vetu prečíta. Má už plné zuby toho, ako dramatizujem každú moju známku, ktorá nie je jednotka. Možno prevráti očami. Alebo bude rada, lebo z chémie je odo mňa lepšia. Alebo proste zavrie túto stránku a nebude tento blbý článok čítať.
Ďalej som zlyhala pri každom pokuse prepísať Zlodejov do počítača. Je to 9 kapitol, komu sa chce? Navyše mám strašnú tendenciu všetko čo už mám napísané hrozne skracovať (typickou ukážkou je Melin príbeh), lebo som lenivá to prepisovať.

Ale nevztyčujte čierne zástavy, ešte stále sa dejú aj dobré veci.Konečne sa ku mne dostala Skúška ohňom, druhá časť Hier o život! Som taká šťastná! Samozrejme, že v dohľadnej dobe bude samostatný článok, ale poviem vám - Suzanne Collinsová nesklamala. Je to skvelá, skvelá, skvelá kniha, rovnako ako jednotka. A teraz čítam Ľavú ruku Boha.

Ozaj, minule na dejepise sme preberali reformáciu. A viete, čo mi Korinka povedala? Ale to je hlúposť, veď odkiaľ by ste to vedeli, všakáno... Povedala mi, že ak by sme žili v minulosti, určite by som bola náboženský fanatik!! A ja zahnanbená som takmer zaliezla pod lavicu. Nejde ani o to, že by som teraz bola akosi extra pobožná (rodičia sa ma ani neunúvali pokrstiť...), nie.
Problém je v mojej prílišnej zamilovanosti v knihách a filmoch. V tom aká som horlivá. V tom ako dokážem zacitovať hocijakú vetu a donekonečna ospevovaťmoje milované postavy.Ako by som mohla žiť, keby som niečo tak strašne nezbožňovala?
V tých časoch neboli žiadne filmy. Iba Biblia....
Chrrrrrrrrrrrrrrrr


Lina
zajtra si vymyslím lepší článok, vážne :P

HOSTITEĽ: Najčudnejší z čudných

7. října 2010 v 15:52 | Lina |  Knihy
Hostiteľ je jedno z diel "fenomenálnej" Stephenie Meyerovej.
Niektorí ho považujú za podobnú hovadinu ako bol Twilight, ale podľa môjho názoru je to fajn knižka, ktorá stojí za to, aby ste jej obetovali niekoľko večerov. Kniha ma pohltila, vedela som sa do postáv vžiť. Prišlo mi to nevšedné a celé ma to fascinovalo. Nie, vážne...
Takže o čo vlastne ide... Našu planétu ovládli votrelci, tzv. duše, ktorí prežijú iba chránení telom svojho hostiteľa. V podstate nahrádzajú ľudí a žijú ďalej ich životy, takmer akoby sa nič nestalo. Samozrejme, duše sú najláskavejšie a najmierumilovnejšie tvory na svete, zo Zeme spravili nádherné miesto... Nevyhovuje to však posledným zvyškom slobodných ľudí. Jednu takúto rebelku, Melanie, pátrači zadržia a vložia do nej dušu, Pútničku, s úmyslom dostať z nej informácie. Pútnička sa k nim nakoniec dostane. A prekvapí ju, čo nájde...
Kniha je to fakt hrubá (má 600 strán a stránky sú veľké a husto popísané), ale dej nikde neviazne. Z Pútničkinho pohľadu je všetko akoby zaujímavejšie, k tomu všetkému komentáre Melanie... Ani postavy neboli zlé - no tá, čo sa mi páčila najviac, to bol Melanin strýko Jeb. Nebolo tam nič, čo by mi vyslovene liezlo na nervy, hoci som od niektorých počula, že sa knihou museli prehryzávať, vraj bola moc dlhá... no ako som vravela mne to nevadilo. 
Čo sa mi ešte páčilo, boli mená, čo si duše dávali. Brodí sa hlbokými vodami, Sklené veže, Petala otvorená k mesiacu, Listy nad hlavou... Zdalo sa mi to ako dobrý nápad.
Odporúčam vám aspoň sa na to pozrieť. Nie som si istá ako to celé dopadne, ak autorka napíše ďalšie časti, lebo ak mám byť úprimná... Meyerová má ten dar všetko pokaziť... :(



a nenapísala som z deja nič viac
ako bolo na obálke
takže nemáte byť prečo pobúrení, miláčikovia
s pozdravom
Lina

Metal žije a rock skapal

3. října 2010 v 19:16 | Lina |  Môj Denník
Tento piatok som prvýkrát niekomu zlomila srdce. Čo záleží na tom, že ani netuším ako sa môj štvorhodinový priateľ volal... Mala by som začať s tým ako sme boli s Fúú v jednom podniku na koncerte. Hrala kapela kamaráta nejakého kamaráta otca nejakého iného kamaráta (vlastne je to jedno). Na jednom koncerte onej kapely sme už raz boli a desne sa nám páčila, preto sme sa šialene tešili. Sedeli sme za stolom, pojedali čipsy a pili kofolu. Náramne sme sa bavili na jednej staršej dvojici (usúdili sme, že sú to niekoho rodičia) - babka a dedko, ktorí sedeli bez pohnutia na stoličke a tvárili sa zhrozene. Hral tam v kuse rock, to som zabudla spomenúť.
Po čase som si všimla, že ma sleduje chlapík od vedľajšieho stola, ale nahovárala som si, že pozoruje niekoho iného vzadu. To dopadlo, keď prišiel za mnou a prihovoril sa mi! Pekne som mu povedala nech ide preč. Išiel. Vrátil sa. Ja som odišla. Sledoval ma. Išla som inde. On tiež. Milé. Nič sa nevyrovná tomu, keď som niečo rozprávala Fúú a otočila som sa k nej a za ňou sa z ničoho nič objavila jeho hlava, čudne osvetlená farebnými svetlami. Skoro som vykríkla. To bolo asi okolo pol jednej po polnoci. Prosebne na mňa pozeral ako celý večer.
Čo vám poviem. Bol celkom milý, mal rád rovnakú hudbu ako ja, dokonca bol oblečený rovnako ako ja (nie počkať, všetci tam boli oblečení ako ja....) a mimochodom bol o desať rokov starší ako ja.... Donekonečna som mu vysvetľovala, že nemám záujem.  Nakoniec predsalen zmizol, so želaním pekného dňa. Uff...

Včera sme zase prespávali u Fúú. Ja a Verča. Viete si to predstaviť. S Verčou sa často nevídavam, ale keď sa raz stretneme... no predstavte si, že sa stretnú dvaja neprekonateľne sarkastickí ľudia, ktorí sú o sebe presvedčení aký majú úžasný zmysel pre humor a za zlomok sekundy majú na mysli niekoľko kvalitných urážok. Chúďatko Fúú mala pokazenú náladu, ešte sme ani nezačali...
Najviac sme si zgustli na... bacha na to... na akváriovej rybičke.



Lina